Občas mám proste ten pocit, že áno. Už neviem odkiaľ to mám, ale verím v to, že zlé veci prichádzajú po troch. Takže vždy keď sa začne diať niečo naozaj zlé, ostávajú mi dve možnosti, buď si zaliezť niekam do búdy a prečkať tú katastrofu alebo hrdo vztýčiť bradu a bojovať s tým. Vyskúšala som si oboje a verte mi, že život nakoniec vždy našiel spôsob, ako ma bezpečne zraziť na kolená...
Niekedy mám chvíle kričať z plných pľúc, len do mňa! Ja to nejako prežijem. Vtipné je, že život to berie doslova a pod nohy mi v poslednej dobe hádže stála väčšie a väčšie polená ako sú smrť tety, ktorú som nedoceňovala, alebo smrť môjho obľúbeného papagája. Ďalej tu máme na programe šialené maturitné skúšky a všetok ten stres, ktorý obnášajú; sestru, ktorá je naozaj protivná a radšej som sa vysťahovala z izby, len aby som nemusela počúvať jej urážky. Nehovoríme spolu už pol roka, takže to vôbec nie je v pohode. Ďalej sú tu konzervatívny rodičia a obzvlášť otravný – je to dosť naprd, keď máte dokonalejšieho staršieho súrodenca; potom dobrú kamarátku, ktorá vám klame a nakoniec vás sklame tak, že s ňou nie ste schopný prehovoriť jediné slovíčko bez toho, aby vás nezasvrbela ruka. A na koniec (čo je dlhodobejší problém, ale nejako som sa s tým naučila žiť) nedobrovoľná absencia opačného pohlavia v mojom živote...
To je viac ako tri katastrofy za posledného pol roka, nemyslíte?!
Komentáre
Mne
Teraz končíš školu, že? Aké máš plány potom? Chceš ďalej študovať? Alebo práca, zahraničie? Vidíš to svetlo na konci tunela? ;) Pár mesiacov a môžeš začať totálne novú kapitolu vo svojom živote. Z toho, čo si napísala sa mi zdá, že by sa ti hodilo opustiť rodné hniezdo. Možno sa mýlim, ak tak prepáč. Neboj, bude to dobré. A raz aj lepšie ako dobré, ver mi... ;)